Zlyhávame v schopnosti počúvať

Máme silnú potrebu nad druhými vyhrávať. Dať najavo, že sme prinajmenšom rovnako inteligentní, ak nie lepší.

Máme potrebu byť najmúdrejší v miestnosti. Väčšina z nás sa tak správa. Každý deň, podvedome.

Či už je to potreba do všetkého zasahovať, alebo všetko komentovať. Vysielame tým celý zástup negatívnych odkazov: si blbec, mýliš sa, nerozumiem ti, si mi ukradnutý…

Rovnako zlyhávame v schopnosti počúvať.

Vidím to aj na našich TAB Boardoch. Tiež sa pristihnem pri rozdávaní múdrostí. Nejde o to, že chcete niekomu pomôcť a povedať niečo k veci. Ale o to kedy. Ide o načasovanie.

Myšlienka nadväzuje na myšlienku. Väčšina z nás, už vie čo chce povedať skôr ako ten druhý dopovie. Odpoveď poznáme skôr ako si vypočujeme druhého.

Problém spočíva v tom, že z takéhoto rovhovoru odíde ten druhý ešte menej motivovaný, skôr ako vôbec niečo povedal.

Jednoducho a bez vedomia (alebo do bezvedomia?) kradneme energiu druhým a staviame sa tak do pozície nadradenosti.

Máme potrebu do všetkého zasahovať, mať situáciu pod kontrolou.

Je ťažké počúvať druhých ľudí, keď nám nehovoria nič nové, veď to už predsa poznáme a dokonca máme aj lepšie riešenie.

Môj nápad je odteraz tvoj nápad. Je to naozaj tak?

Bill Burnett a Dave Evans, v knihe Designing Your Life, to nazývajú dysfunkčné presvedčenie.

Dysfunkčné presvedčenie je názor, alebo myšlienka, ktorá nám bráni posunúť sa ďalej.

Všímajte si to. Spoznáte to podľa toho, že chcete z rozhovoru utiecť, alebo ste sa nikam neposunuli.

Nie je až také ťažké to vedome opustiť a vzdať sa pozície najmúdrejších v miestnosti. Dá sa to.

Chce to trochu vedomej všímavosti. Prerámovať svoje dysfunkčné presvedčenie, že existuje aj iný pohľad, názor alebo myšlienka.

Viac sa pýtať. Viesť dialóg. Byť jeho súčasťou. Posunúť sa ďalej. Mať ovtovrené oči a nastražené uši. A o to nám v TAB Boardoch ide.

Ako veľké úsilie je potrebné na to, aby sme mali nastražené uši, očný kontakt a boli ticho? Minimálne – držať “hubu” a počúvať.